OdporúčameZaložiť web alebo e-shop
aktualizované: 18.01.2010 05:07:33 

Templári na Slovensku

Tajomstvá templárskeho rádu fascinujú už mnohé storočia. Nezáleží na tom či je to ich spôsob života, víťazné a prehrané bitvy, tragický koniec rádu, ich neobjavené poklady a v neposlednej rade duchovný odkaz, na ktorý nadviazali ďalšie rády a spoločností.

Doteraz sme sa však nestretli s ucelenejšou prácou o pôsobení rádu na slovenskom území. Preto sme sa pokúsili na základe niekoľko rokov zhromažďovaných údajov vytvoriť túto stránku, pre všetkých nadšencov, ktorí sa podobne ako my zaoberajú touto problematikou. Niektoré údaje sa nám podarilo podložiť aj historicky no niektoré sa zakladajú len na miestnych legendách. Uvádzame však všetko čo sme zistili a možno práve od Vás sa dozvieme viac. Veď koľko svetových objavov sa uskutočnilo len na základe legiend. Ak máte viac podrobnejších informácií podeľte sa s nami.

Pôsobenie templárov na Slovensku

 

Počas svojej existencie si rád templárov upevňoval svoju pozíciu v Európe, aby mohol financovať svoje pôsobenie vo "Svätej zemi". Keďže sa osvedčil v oblasti bankovníctva a hospodárenia na svojich majetkoch a samozrejme aj vo vojenskej oblasti, povolávali si členov tohoto rádu mocnári celej EurópyDo bývalého Uhorska prišli Templári už asi v polovici 12.storočia počas panovania kráľa Gejzu II. a založili si prvý kláštor v Stolnom Belehrade. Za krátky čas si vystavali ešte 10 kláštorov a nadobudli v Uhorsku silný vplyv. Kráľ Imrich im potvrdil roku 1198 všetky výsady. Templári sa usadili hlavne vo vtedy pohraničných hradoch strážiacich hranice Uhorska, alebo na strategických miestach (bane, obchodné cesty), uvádza sa dokonca, že pôsobili ako finančný poradcovia uhorských kráľov. Po templárskych mníchoch zostali mnohé pamiatky až do našich čias, aj keď sa dnes pripisujú iným  rádom, tým viac, že po zničení, v tých časoch tak veľmi nenávidených templárov, ba ani neskôr, sa o ich pamiatku nikto nestaral.

Pri našom pátraní sme sa èasto stretli s tým, že niektoré dokumenty poukazujú nato, že ten a ten cirkevný, alebo rytiersky rád začal pôsobiť na tom a tom mieste. Nehovorí však o výstavbe kláštora, pevnôstky či hradu, pretože tam už stáli. No o starších majiteľoch, správcoch sa mlčí, a to hlavne čo sa týka začiatku 14.storočia, ktoré sa viaže k zničeniu templárskeho rádu a rozdeleniu jeho majetku.

Mnohé miesta, o ktorých sa nezachovali žiadne písomnosti, spája s templármi len ústne ľudové podanie, tradícia a legendy. Ľud však nezostavoval povesti bez reálneho podkladu, t.j. historického jadra. Náš ľud nedával mená bez významu istým vrchom, horám, riekam a nezostavoval povesti bez reálneho podkladu. Ako by pospolitý ľud mohol prísť na myšlienku, že tu kedysi jestvovali akísi mnísi, templárski rytieri, ak by jeho predkovia skutočne neboli videli, alebo počuli niečo podobného? Áno, ústne podanie ľudu nemohlo povstať čisto z fantázie, bez reálneho motívu, lebo ľudové povesti nikdy nespomínajú kláštor tam, kde ho nikdy nebolo, nebája o zámkoch tam, kde nikdy zámkov nebolo, ba opačne, tradície, povesti, bájky, porekadlá, akokoľvek by boli fantastické, vždy sa zakladajú na nejakej skutočnosti. Možno hovoriť azda len o omyle v pomenovaní a označení videných vecí a osôb, o zmätku v chronológii a historických faktoch, ale vždy na reálnom podklade.

Netvrdíme, že všetky nami uvedené informácie sú pravdivé. Ba ani miesta, ktoré uvádzame, možno neboli všetky spojené s pôsobením templárskeho rádu. Všetko čo prezentujeme na týchto stránkach je však podložené aspoň jednou zmienkou v literatúre, alebo archívnych písomnostiach, prihliadnuc nato, že pôvodný autori sa mohli mýliť, alebo vychádzať z chybných predpokladov a informácií. História je však fascinujúca práve preto, že môžeme stále objavovať niečo, čo nám naše dohady potvrdí, alebo vyvráti.

   Sever  
  Stred  
  Východ  
  Západ  
Orava - hrad

Podbiel

Zábrež

Likava

Martinček

Mních - Ružomberok

Ludrová

Liptov - hrad

Havránok

Liptovská Mara

Mních - L.Mikuláš

Blatnica

Slovenská Ľupča

Banská Štiavnica

Ilija

Jelšava

Krušovce

Lukáčovce

Sklené Teplice

Strážky

Krivany

Lipovce

Mošurov

Svinia

Žehňa

Prešov - Solivar

Kecerovský Lipovec

Ilava

Košeca

Piešťany

Dobrá Voda

Biely Kameň

Malinovo

Križovany nad Dudváhom

Bitka pri rieke Slaná

11.apríla 1241

 Zvesti o možnom "tatárskom" (mongolskom) vpáde sa objavovali v Uhorsku už od konca 30-tych rokov 13. storočia. Hrozba sa zreálnila potom, čo Belo IV. prijal na svoje územie a pod svoju ochranu kmene Kumánov, ktorých Batuchán (Džingischánov vnuk) považoval za svojich poddaných. Belo IV. dal koncom roku 1240 posilniť obranu priesmykov v Karpatoch a v januári 1241 nariadil predbežnú prípravu na zhromaždenie vojsk. Príkaz na sústredeie pri Budapešti však vydal až 14. marca, dva dni potom, čo Batuove vojská rozprášili strážne sily palatína Dionýza pri Vereckom priesmyku a vtrhli do krajiny.

Koncom marca sa Belo IV. konečne pohol so svojimi vojskami. Mongoli síce dorážali na jeho oddiely, ale zároveň ustupovali k rieke Slaná. Tam sa pripojili k hlavným silám Batuchána, ktoré boli rozložené v lesnatej oblasti medzi riekami Hornád, Slaná a Tisa a na oboch krídlach zabezpečené prírodnými prekážkami a močiarmi. Uhorské vojsko sa utáborilo na puste Mohi, neďaleko obce s podobným menom (dnes v Maďarsku, iba niekoľko desiatok kilometrov od slovenských hraníc). Hlboká bahnitá rieka a jej močaristé brehy v blízkosti tábora sa zdali dostatočnou zárukou proti náhlemu prepadu. Cez rieku prechádzal jediný most, ktorý Belo IV. nedal strhnúť, naopak, prikázal ho strážiť. Opevnený tábor uhorského vojska sa rozkladal na pomerne malom priestore, tábor obkolesovali vozy a medzery medzi nimi zapĺňali štíty. 

Večer 10. apríla ruský utečenec z mongolského tábora varoval Bela IV., že Batu chystá útok. Uhorský panovník dal posilniť stráže pri moste a Mongoli v noci naozaj zaútočili na most a zatlačili uhorské strážne jednotky. Až keď dorazili posily (kráľov brat vojvoda Koloman, arcibiskup Ugolín a Templári (pod vedením Jakuba de Mont Royal) podarilo sa mongolov zatlačiť späť. 

Útok Mongolov na most, ktorý viedol sám Batuchán, bol len zásterkou iného manévru. Ľavé krídlo mongolov pod vedením Subodeja a pravé pod vedením Šejbana povyše a poniže mosta prebrodilo rieku a obkľúčilo uhorský tábor. Mongoli krúžili okolo tábora a zasypávali ho ohňovými šípmi a fakľami. Uhorské vojsko v stiesnenom priestore tábora nedokázalo sformovať bojové šíky. Jedine oddiely vojvodu Kolomana, arcibiskupa Ugolína a Templári sa pokúsili o výpad z tábora, boli však s veľkými stratami zatlačený späť. Mongoli otvorili obruč obkľúčenia a nechali zdecimovanú armádu utekať. Mnohých utekajúcich zatlačili do močiarov, ostatných prenasledovali. Podľa kronikárov ležali mŕtvoli až na dva dni cesty od bojiska. Templári padli do posledného muža. Belo IV. ušiel preoblečený za sedliaka, cez južné Slovensko, Rakúsko, do Záhrebu. 

Bitka pri Rozhanovciach

15.jún 1312

V období bojov o uhorský trón (po vymretí rodu Arpádovcov) bolo Uhorsko rozdelené medzi nikoľko vládnucich rodov. Na scéne sa však objavuje Karol Róbert z Anjou (syn sestry Ondreja III. - posledného Arpádovca), ktorý je podporovaný pápežom. Na väčšej časti územia dnešného Slovenska vládne Matúš Čák - Trenčiansky, na východe Slovenska Omodej z rodu Abovcov a jeho synovia. 

V apríli 1312 pritiahol kráľ na východné Slovensko, aby si tu upevnil svoje postavenie a pomohol mestu Košice, ktoré bolo v spore s Omodejovcami. Kráľ posilnil posádku Košíc a potom obkľúčil Šarišský hrad. Po neúspešnom obliehaní a po správe, že Matúš Čák posiela hradu znaènú posilu, sa kráľ stiahol do Levoče. To využili Omodejovci a obkľúčili Košice. Kráľ sa však vybral mestu na pomoc. Lesy rozprestierajúce sa na západnej strane Košíc, robili terén nevhodným na boj, preto kráľ obišiel Omodejove vojsko z juhu a pohol sa k Rozhanovciam. Rieka Torysa tu tečie v nie príliš širokom, mierne sa zvažujúcom údolí, kde mohol rozvinúť bojový šík a využiť údernú silu jazdectva. Obe nepriateľské vojská sa snažili zaujať čo najvýhodnejšie postavenie. Úspešnejší boli kráľovi protivníci ktorí sa rozvinuli na úpätí kopca pri Toryse. Karolovi Róbertovi nezvýšilo iné ako zaujať postavenie v údolí. 

Prvá zrážka Omodejových vojsk so silami Karola Róberta bola mimoriadne silná a úèinná. Kronikári túto bitku opisujú ako najstrašnejšiu od porážky pri rieke Slaná. Omodejovci dúfali, že prvým úderom rozhodnú osud bitky vo svoj prospech, preto ho usmernili proti tej časti kráľovských vojsk, kde sa zdržiaval panovník. Viacerí z kráľovskej družiny padli a dokonca zahynul aj kráľovský zástavník. V tom čase však zo strany dorazili ku kráľovi rytieri rádu Johanitov a bránili kráľa vlastnými telami. Onedlho padli vodcovia Omodejových vojsk a navyše dorazili oddiely košických mešťanov, čo rozhodlo bitku v kráľov prospech. Na konci bitky kráľ bojoval pod zástavou Johanitov.

Templári: podľa niektorých kronikárov je veľmi pravdepodobné, že oddiel Johanitov, ktorý chránil kráľa vlastnými telami, bol zložený prevažne z bývalých  Templárov, ktorí sa po zrušení rehole uchýlili k Johanitom. Johaniti im boli názorovo najbližší (hoci si tieto dve rehole v minulosti konkurovali).

Rehoľný odev

 Rehoľný odev templárov bol bielej farby a podobal sa odevu ostatných mníšskych reholí tej doby (najviac však cicteriánov). Regula rádu mimo toho ešte predpisovala nosenie dlhých spodkov z ovčej kože. Pôvodne bolo oblečenie úplne biele, až roku 1146 pápež Eugen III. udelil rádu právo nosiť na plášťoch červený osemhrotý kríž. Toto oprávnenie sa začalo uplatňovať až zhruba o rok neskôr počas 2.križiackej výpravy.

Osobitné postavenie medzi jednotlivými časťami odevu mal plášť. Biely plášť, ako symbol nového života v čistote, ktorému sa rytier zasvätil, však nosili len rytieri šľachtického pôvodu (niekedy sa, v dôsledku veľkých strát, od tohto pravidla upúšťalo). Rehoľný bratia neurodzeného pôvodu - seržanti, slúžiaci ako ťažkoodenci, pešiaci, správcovia atď., nosili červený templársky kríž na čiernom , alebo tmavohnedom plášti. Rádu slúžili ešte klerikovia, ako kapláni rádu, no vzhľadom na ich gramotnosť aj ako pisári a pod.. 

Títo nosili templársky kríž na plášti čiernej, hnedej alebo tmavozelenej farby. Mali tiež prikázané nosiť rukavice, aby mali čisté ruky, "keď sa dotýkali Boha" pri slúžení omše. Klerici chodili oholený, na rozdiel od rytierov, na ktorých sa vyžadovalo len strihanie vlasov - nakrátko, ale fúzy a bradu si museli nechať rásť.Rád zaviedol ešte nosenie plášťa bez kríža. Bol čierny alebo hnedý a nosili ho tzv. pridružený nebojujúci členovia rádu zabezpečujúci rozličné zväčša manuálne práce.

Regula dávala každému rytierovi nárok na 3 kone a 2 seržantov. K osobnému vybaveniu patrili 2 košele, 2 páry pančúch, tuniku, kožuch, plášť bez podšívky, plášť s podšívkou, kapucňu, opasok, slamník, plachta, vlnená prikrývka, silná čierna alebo pruhovaná deka, 2 vrecia na bielizeň, obrus, uterák, kotlík, nôž na chlieb, malý nôž, pokrývka na koňa, kus hrubej látky, 2 kusy látky na prikrytie koňa a nádoba na ovos.


Výstroj do boja (zbroj).

Začiatkom 12.storočia mal ochranný odev rytiera  najčastejšie podobu dlhej, po kolená siahajúcej suknice (s pripojenou kapucňou), ktorá bola  vpredu a vzadu až do pása rozstrihnutá, aby sa dalo dobre sedieť na koni. K tomu sa nosili podobne vyrobené "drátené nadkolienky".

Základ tvorilo pevné súkno alebo koža, ktorú zvrchu pokrývali našité alebo nanitované kovové prúžky alebo obdĺžnikové či kosoštvorcové doštičky. Objavovali sa aj šupinaté zbroje ale postupne začalo prevládať krúžkové brnenie. 

Na tom bola prehodená tzv. tunika (bez rukávov, dole nastrihnutá kvôli sedlu) v príslušnej farbe (biela, hnedá, čierna) s krížom, stiahnutá v páse.

Nakoniec navrch prišiel vonkajší plášť (v zime kožuch alebo kožušinou podšitý plášť) prichytený pod krkom. 


Výzbroj

Výzbroj templárov bola podobná ako zbrane všetkých rytierov a bojovníkov západnej Európy.

Najdôležitejšou súčasťou bol samozrejme meč. Väčšinou si rytieri ktorí vstúpili do rádu ponechali svoj meč, museli však odstrániť všetky (alebo aspoň v maximálnej miere) ozdoby. Prípadné straty, alebo výzbroj chudobnejších rytierov, sa doplňovali v kováčskych dielňach pracujúcich na templárskych majetkoch.

K ďalšej výzbroji patrili kopije, sekery, kladivá a palcáty pre rytierov na koňoch, ale aj oštepy, luky (neskôr kuše) pre peších bojovníkov a samozrejme štíty. Štíty boli spočiatku mandľovitého tvaru, drevené potiahnuté kožou, ktoré kryli rytiera od ramena až pod kolená. Keďže boli dosť ťažké boli na silnom remeni prevesené cez rameno. Dokonalejšia zbroj umožnila postupné zmenšovanie rozmerov štítu. Klasický (ranostredoveký) štít okrúhleho tvaru stále používali  len oddiely turkopolovV zápisoch s križiackých výprav sa uvádza, že templári financovali aj stavbu obliehacích veží a rozličných vrhacích zariadení.

Rôzne formy kríža.

Roku 1146 pápež Eugen III. udelil rádu právo nosiť na plášťoch červený osemhrotý kríž. Tento kríž sa rýchlo stal výlučným symbolom templárov, a to až do takej miery, že stredoveký kronikári písali o "templárskom kríži" bez udania jeho vzhľadu, pretože ten bol dobre známy v súdobej stredovekej spoločnosti. Aký však bol presný vzhľad tohto kríža?

Mnohí autori uvádzajú, že to bol tlapovitý kríž, vo svojich rôznych podobách - tlapovitý konvexný alebo konkávny; niektorí uvádzajú, že to bol grécky rovnoramenný kríž, alebo klinový osemhrotý kríž, či už lastovičí alebo maltský.

Ak sa pozrieme na rozličné zdroje poznania (fresky, pečate, sochy, plastiky, a iné predmety) musíme konštatovať, že symbol kríža bol používaný dosť často. No najčastejšie, na oblečení a na pečatiach. Guillame de Tyr upresňuje "červený rovnoramenný kríž bol nosený priamo na prsiach". Takýto príklad máme aj na náhrobnej ležiacej soche Reniera de Villers - veliteľa oblasti Villiers a Hesbaye v Belgicku.

Okrem gréckeho rovnoramenného kríža, bol najčastejšie používaný tlapovitý kríž, s koncami ramien buď konvexne vystupujúcimi alebo konkávne vtlačenými, alebo rovno odseknutými. Arabský kronikár, Ibn Rachid Nazr, zaznamenal "hrôzostrašný krvavý kríž s rozširujúcimi sa ramenami ku koncu priamo odseknutými".

Kým u kresťanov tradičný latinský kríž sa vôbec nevyskytuje, tlapovitý kríž sa vyskytuje vo viacerých podobách. Prevažne sa odlišuje rôznymi druhmi zakončenia ramien. Mnohé z týchto foriem boli používané vzhľadom na špecifické postavenie ich nositeľa v hierarchii rádu. Musíme konštatovať, že z dochovaných zdrojov nemôžeme jednoznačne určiť dôvody rôznych zobrazení kríža.

 

Beauceant

(Beauseant, Beaucent, alebo "gonfanon baucent"), bojová zástava templárskeho rádu, bol tiež ozajstným posvätným symbolom rádu.

Gonfanon (z franského gundfano - vojnová zástava) bol v čase založenia rádu podobný ostatným bojovým koruhvám (štvorcový motív s tzv. lastovičím chvostom - neskôr bola nosená len v radoch seržantov a turkopolov), neskôr bola zavedená obdĺžnikova čierno-biela zástava a čierno-biela s červeným krížom, samostatne bola zavedená veľmajstrova zástava  beauceant - jedoduchá čierno-biela bez kríža, na ktorej bolo vyšité heslo rádu. V čase mieru bol uložený vo veľmajstrovom sídle. Počas vojny bol nosený v čele oddielov, povereným členom rádu - pričom to bola jedna z najväčších pôct - ako sa o tom píše aj v stanovách rádu. Počas zastávok, alebo rozloženia tábora, bol beaucent umiestnený pred veľmajstrovým okrúhlym stanom.

Podľa kronikárov, nosili bratia-rytieri na svojich kopijách ešte jeden druh koruhvy - malú podlhovastú zástavku s tromi chvostami, ktorá bola len biela s červeným krížom.

Rôzne druhy zástav sú doložené aj dobovými kronikármi - Guillaume de Tyr, Jacques de Vitry, Joinville - ktorí jednoznačne píšu o "gonfanon baucent" veľmajstra a "beaucent" s červeným krížom v radoch bratov-rytierov

Regula upresňuje nosenie zástav. Zástavy nosia velitelia, alebo senešáli, alebo ich pobočníci a sú chránené bratmi-rytiermi, ktorí ich majú obkolesiť "najlepšie ako môžu"; Beauceant nesmie byť svojim bratom-rytierom opustený za nijakú cenu (pod hrozbou najvyšších trestov) a napokon, až keď všetky ostatné zástavy a koruhvy na bojisku "padli a sú porazené" môže sa nosič veľmajstrovej zástavy pokúsiť o útek aby ho zachránil "z vôle Božej". Ak bola aj napriek tomu hlavná veľmajstrova zástava stratená v boji ,alebo padla do nepriateľských rúk a jej nositeľ-ochranca to prežil, bolo to považované za najväčšiu stratu cti a dotyčný bol vystavený najvyšším trestom. Regula rádu tiež uvádza, že rytieri nemohli opustiť bojové pole pokiaľ bolo vidno viať zástavu, alebo pokiaľ presila nepriateľa nepresiahla troch na jedného, pod trestom smrti.

 Meno zástavy bolo zároveň aj bojovým pokrikom rádu.

ABASKUS.

Vyšší hodnostári rádu vlastnili ešte jeden špecifický symbol svojho úradu a svojej moci. Niektorí autori vychádzajú pri svojom výklade z gréckeho slova "abax" ktorý označuje spojenie dvoch rôznych elementov do jedného celku; ďalší z latinského "abactio" - uchopiť, vzdialiť. Jednoznačne to bol symbol spirituálneho no zároveň dočasného poverenia mocou.

Regula predpisuje, že pred týmto symbolom sa treba mierne ukloniť, držať sa od neho najmenej na 3 kroky a nikdy sa ho nedotýkať. Jeho pôvod je zrejme možné hľadať v tradícii indoeurópskej, dokonca pohanskej. Všetci králi, cirkevný hodnostári, sudcovia a vojenský velitelia už od antických čias sú zobrazovaní so žezlom alebo palicou, ktoré symbolizovali ich autoritu a moc.

Dodnes sa zachovalo len jedno zobrazenie tohoto objektu - (náhrobný kameň) Gérard de Villers veliteľ podprovincie v Belgicku. V texte je popísaná dlhá drevená palica s kovovou okrúhlou hlavicou, s vyrytým osemhrotým krížom, uzavretým v kruhu. .....................................................

ABASKUS má teda dva významy:

1. svetský - ako udelenie dočasných legitímnych úradných právomocí predstaveným na určitých stupňoch hierachie rádu

2. cirkevný - ako pastierska palica ktorou pastier usmerňuje ovečky vo svojom stáde na pravú cestu


Známa pečať - dvaja jazdci na jednom koni - bola zavedená až roku 1146; význam tohoto symbolu je vysvetľovaný rôzne - ako symbol chudoby rádu, ako symbol dvojakosti poslania (v mieri ako baránok, v boji ako lev); no aj ako symbol niečoho tajomnejšieho - symbol zasvätenia do kruhu poznania tajných učení, ktoré Templári získali vo svätej zemi - vysvetľuje sa ako vonkajší a vnútorný okruh zasvätenia bratov rytierov.


Pri budovaní opevnení na sýrsko-palestínskom území využívali Templári vedomosti a skúsenosti, ktoré si osvojili na Západe. V 11. storočí bola typickou pevnosťou "normanská veža - Donjon" - samostatne stojaca veža obohnaná zo všetkých strán hradbami. Strategické objekty tohoto druhu slúžili najmä na obranu dedín alebo menších hradov. Do dnešného dňa sa ich vo Svätej zemi zachovalo asi 20. Vyznačovali sa štvorcovým pôdorysom a obvodovými múrmi dlhými až 20 metrov, vysokými okolo 10 metrov a hrubými aspoň 3 metre. Nízka brána a malé okienka im dodávali vzhľad nedobytnej stavby a obrancom pocit bezpečia pred lúpežnými bandami. Rovné stropy v drevených stavbách sa v kamenných nahrádzal klenbami, ktoré niesli zvyčajne ešte dve poschodia. Medzi vežou a kruhovou hradbou sa nachádzalo neveľké nádvorie

Ďalším typom opevnenia bolo tzv. "Castrum". Malo štvorcový pôdorys, v každom rohu s jednou vežou. Bol to vlastne model starovekých rímskych táborov, podľa ktorých stavali svoje hraničné pevnosti Byzantínci aj umajjovskí kalifovia a do ktorých Templári vniesli podstatné inovačné prvky, aby ich prispôsobili konkrétnym terénnym podmienkam a potrebám vlastnej stratégie. Budovali sa na rovine, a preto si ich výstavba vyžadovala oveľa menej času ako pevnosti iného typu. Ich prísna symetria vyplývala z toho, že v ľahko prístupnom teréne musela byť zabezpečená dôsledná obrana zo všetkých svetových strán.

Posledný typ pevnosti, s ktorým sa stretávame v latinských štátoch na Východe, sú hrady s ostrohom. Budovali sa na ťažko prístupnom výbežku (ostrohu), ktorého strmé zrázy poskytovali obrancom ochranu z troch strán. Zo strany, kde sa ostroh pripájal na náhornú plošinu alebo vrh, zabezpečoval sa hrad mocným obranným valom alebo priekopou.

Veľa s toho, čo sa Templári naučili pri stavbe hradov na Východe (k čomu ich nútil neustály vojnový stav a ich relatívne malý počet vzhľadom na obyvateľstvo, kde im pevnosti umožňovali lepšiu kontrolu územia) použili neskôr aj na stavbách a prestavbách mnohých hradov na svojich európskych majetkoch.

Pri zrode regule (pravidiel, poriadku) Templárskeho rádu (ktorej časti venované každodennému životu sú inšpirované regulou cisteriánskeho rádu) bol Sv.Bernard (ktorý ju aj pravdepodobne nadiktoval) a prvý veľmajster Hughues de Payen. Pôvodne pozostávala zo 72 častí a bola napísaná po latinsky, neskôr po preklade do francúzštiny (je napísaná na tie časy v nezvyčajnej jazykovej podobe, kombináciou juho a severofrancúzštiny 12.storočia) sa rozšírila na 76 častí. V čase keď bola zostavená bol v ráde ešte malý počet rytierov, neskorší vývoj, zväčšujúci sa počet rytierov a historické zmeny si vyžiadali pridávanie stále nových častí, až nakoniec sa z pôvodných 72 častí stalo 686 (vo finálnej verzii). Je pravdepodobné že preklad do francúzštiny inicioval veľmajster Robert de Craon okolo roku 1140. Anglický preklad  regule (ktorý uvádzame) je odvodený od Templárskej regule publikovanej v roku 1886 (Henri de Curzon: La Régle du Temple). Predstavuje základne pravidlá, vypracované v roku 1128, ktoré oficiálne udelil rádu Koncil v Troyes roku 1129. Myšlienka nového druhu "duchovného rytiera", neskôr špecifikovaná Sv.Bernardom, je tu prítomná v časti č.2., ktorá je považovaná za ozajstný prológ tejto regule. Nakoniec je potrebné dodať, že regula síce určovala ako by rytieri "mali žiť", avšak nedá sa z toho s určitosťou vychádzať pri skúmaní toho, ako "naozaj žili".


Regulu môžeme rozdeliť podľa obsahu jej jednotlivých článkov: Hierarchia - privilégia, povinnosti, výzbroj, práva, výstroj.
časť: obsah častí: 1. - 76. pôvodná latinská regula a úvodné časti (prológ) 77. - 278. hierarchické usporiadanie rádu, špecifikácia titulov, privilégií a povinností hodnostárov a bratov, každodenné duchovné povinnosti 279. - 385. každodenný život bratov, pravidlá disciplíny v kláštore, počas presunov a vo vojne 386. - 543. pravidlá bežných zasadnutí stretnutí), verejných spovedí, svedectvá a obvinenia ktoré musia podávať, trestný poriadok rádu 544. - 656. nové vysvetlenia týkajúce sa trestov, ak pôvodné kratšie (1 až 3 vety) časti trestného poriadku nepostačujú, táto časť bola pravdepodobne doplnená koncom 13.storočia, pretože obsahuje veľa príkladov historického pôsobenia rádu 657. - 686. presný popis ceremónie prijímania nových bratov do rádu
časť: text týkajúci sa funkcie:
77. - 80. Veľmajster
99. - 100. Senešal
101. - 103. Maršál
110. Veliteľ Jeruzalémskeho kráľovstva
120. - 124. Veliteľ mesta Jeruzalem
125. - 126. Veliteľ Tripolisu a Antiochie
130. - 131. Drapier
132. - 136. Velitelia domov (preceptórií, správnych majetkových jednotiek)
137. Velitelia rytierov
138. - 141. Bratia rytieri a kláštorný Seržanti
169. - 172. Turkopolier
173. - 176. Zástupca Maršála (seržant)
177. - 179. Vlajkonosič (seržant)
180. Bratia Seržanti - velitelia domov
181. Slúžiaci bratia (na vidieku)
190. - 197. Bratia ošetrovatelia (starajúci sa o chorých, ranených a starých bratov)

 

Pôvodná latinská regula rádu z roku 1128 zaviedla len 4 hodnosti. (veľmajster, rytier, seržant, kňaz-klerik) Postupne s rozširovaním rádu bolo nutné prepracovať hierarchiu a zaviesť ďalšie hodnosti a funkcie.

Na samom vrchole bol veľmajster, ktorý riadil činnosť rádu a mal neodvolateľné posledné slovo. Bol zodpovedný len pápežovi. Jeho prvá ruka bol Senešal, ktorý pomáhal riadiť rád. Veľmajster a Senešal spravoval 10 provincií (Jeruzalem, Antiochia a Tripolis vo svätej zemi a Francúzsko, Anglicko, Anjou, Apúliu, Portugalsko, Uhorsko a Poitou v Európe. Tieto provincie boli vedené Veľkopriorom, alebo Veľkopreceptorom a Veliteľom, ktorý mal za úlohu spravovať domy v provinciách. Každý z domov bol spravovaný Preceptorom, pod ktorého patrili rytieri a seržanti. V 13.stor. bol pridaný nový post v hierarchii, Vizitor rádu, ktorého úlohou bola správa provincií v Európe. 

V neskoršom období sa vyskytovali rozličné druhy hodností, podľa toho ako si to vyžadovala aktuálna situácia; napríklad existovali dočasne slúžiaci bratia a aj seržanti, pridružený bratia kde pôsobili aj ženatý bratia, bratia slúžiaci v ráde počas určitej križiackej výpravy, nazývaní bratia "na určitú dobu"; veľká škála pridružených laikov, ktorí pravidelne prispievali rádu finančne, kvôli neskoršej možnosti byť pochovaný na templárskom cintoríne; funkcia preceptora, spojená so správou majetku; s rozvojom námornej flotily vznikla funkcia veliteľ lode a veliteľ flotily; a v neposlednom rade veľké množstvo laických bratov remeselníkov, ktorí zabezpečovali každodenný život (paholok, páža, kuchár, sluha....) a špecifické činnosti (murár, kamenár, kováč, zbrojár....)

Zoznam 23  Templárskych veľmajstrov

1. Hughues de Payen
2. Robert de Craon
3. Everard des Barres
4. Bernard de Tremelai

 

5. André de Montbard
6. Bertrand de Blanquefort
7. Philip de Milly
8. Odo de St. Amand
9. Arnold de Toroga
10. Gerard de Ridefort
11. Robert de Sablé
12. Gilbert Erail
13. Philip de Plessiez
14. William de Chartres
15. Pedro de Montaigu
16. Armand de Périgord
17. Richard de Bures
18. William de Sonnac
19. Reynald de Vichiers
20. Thomas Bérard
21. William de Beaujeu
22. Theobald de Gaudin
23. Jaques de Molay

 

1118 - 1136
1136 - 1146
1146 - 1149
1149 – 1153

 

 

1153 - 1156
1156 - 1169
1169 - 1171
1171 - 1179
1179 - 1184
1185 - 1189
1191 - 1193
1193 - 1200
1201 - 1208
1209 - 1219
1219 - 1230
1230 - 1244
1245 - 1247
1247 - 1250
1250 - 1256
1256 - 1273
1273 - 1291
1291 - 1293
1293 - 1314

Rádové motto:

"Non nobis domine non nobis sed nomini tuo da gloriam"

Motto pochádza z Biblie - žalm 115 - aj keď sa niekedy stretávame s trochu pozmeneným významom jeho chápania, vzhľadom na bojové poslanie templárskeho rádu.

(Nie pre svoju, Pane, nie pre svoju, to pre Tvoju slávu bojujeme)

 

Biblia

Len Hospodinu patrí česť - Žalm 115

  1. Nie nám, ó Hospodine, nie nám, lež menu svojmu daj česť pre svoju milosť a vernosť!

  2. Prečo majú hovoriť pohania: Kde je ich Boh?

  3. Ale náš Boh je v nebesiach, robí všetko, čo sa Mu ľúbi.

  4. Ich modly sú striebro a zlato, dielo ľudských rúk.

  5. Ústa majú, a nevravia; oči majú, a nevidia;

  6. uši majú, a nepočujú; nos majú, a nevoňajú;

  7. ruky majú, a nehmatajú; nohy majú, a nechodia; svojím hrdlom nevolajú.

  8. Tí, čo ich urobili, budú im podobní, i každý, kto v nich dúfa.

  9. Izrael, dúfaj v Hospodina! On je im pomocou a štítom.

  10. Dom Áronov, ty dúfaj v Hospodina! On je im pomocou a štítom.

  11. Vy, ktorí sa bojíte Hospodina, dúfajte v Hospodina! On je im pomocou a štítom.

  12. Hospodin pamätá na nás, požehná, požehná dom Izraelov, požehná dom Áronov,

  13. požehná tých, ktorí sa boja Hospodina, najmenších s najväčšími.

  14. Rozmnož vás Hospodin, vás, vašich synov!

  15. Ste požehnaní Hospodina, Stvoriteľa neba i zeme.

  16. Nebesá sú nebesami Hospodinovými, a zem dal synom ľudským.

  17. Mŕtvi nechvália Hospodina a nikto z tých, čo zoskupujú v miesto umĺknutia,

  18. ale my dobrorečiť budeme Hospodinu odteraz až naveky. Haleluja!

Vulgata

Non Nobis Domine
 

  1. non nobis Domine non nobis sed nomini tuo da gloriam
  2. propter misericordiam tuam et veritatem tuam ne dicant gentes ubi est Deus eorum
  3. Deus autem noster in caelo universa quae voluit fecit
  4. idola gentium argentum et aurum opus manuum hominum
  5. os habent et non loquentur oculos habent et non videbunt
  6. aures habent et non audient nasum habent et non odorabuntur
  7. manus habent et non palpabunt pedes habent et non ambulabunt nec sonabunt in gutture suo
  8. similes illis fiant qui faciunt ea omnis qui confidit in eis
  9. Israhel confidet in Domino auxiliator et protector eorum est
  10. domus Aaron confidet in Domino auxiliator et protector eorum est
  11. timentes Dominum confident in Domino auxiliator et protector eorum est
  12. Dominus recordatus nostri benedicet benedicet domui Israhel benedicet domui Aaron
  13. benedicet timentibus Dominum parvis et magnis
  14. addat Dominus super vos super vos et super filios vestros
  15. benedicti vos Domino qui fecit caelos et terram
  16. caelum caelorum Domino terram autem dedit filiis hominum
  17. non mortui laudabunt Dominum nec omnes qui descendunt in silentium
  18. sed nos benedicimus Domino amodo et usque in aeternum alleluia

     

    Henry Sinclair

    Narodil sa okolo roku 1345 v rodine ktorej moc a sláva bola známa v Škótsku, Francúzsku a Nórsku. Sinclairovci boli normandská rodina, ktorá prišla do Anglicka spolu s Wiliamom dobyvateľom a svoju existenciu spojila už s jestvujúcim grófstvom v Rosslyne. Henrymu sa dostalo výborného vzdelania a po smrti jeho otca roku 1358 sa stal Lordom z Rossynu.

    Henryho prvé manželstvo bolo s vnučkou nórskeho a švédskeho kráľa. Manželstvo však trvalo krátko, kvôli jej smrti. Neskôr sa znovu oženil a v čase svojej smrti mal 13 detí. Jeho život bol veľmi rušný a to nielen pokiaľ pozeráme na tituly, ktoré získal, ale aj kvôli fascinujúcej záhade, ktorá nebola dodnes jednoznačne vysvetlená. Roku 1369 bol menovaný lordom z Orkney a Shetland (ostrovy v severnom mori) nórskym kráľom Hakonom VI. Pravdepodobne to bolo na základe jeho prvého manželstva, aj keď jestvujú domnienky, že to bolo na základe príbuzenstva jeho matky.

    Keďže sa takto stal vazalom aj v Škótsku aj v Nórsku, dostalo sa mu takto značnej slobody vzhľadom na vazalský feudálny systém. Mohol vybudovať značne veľkú flotilu lodí. Po čase dosiahol počet jeho lodí 13, čo bolo viac ako flotila nórskeho kráľa, pričom bol ešte menovaný admirálom veľkých morí pre Škótsko. Mal teda prostriedky, lode a mužov, na uskutočnenie expedície na americký kontinent, ktorá sa mu pripisuje. Vtedajšiemu svetu bolo už známe Grónsko aj Island a príležitostne sa tam zastavovali rybári a obchodníci. Dokument, ktorý sa viaže na túto cestu, bol však napísaný v Taliansku. Potomkovia Nicola Zena (talianskeho moreplavca a obchodníka) napísali asi 200 rokov po jeho smrti (na základe jeho poznámok) rozprávanie o podivuhodnej plavbe svojho predka.

    V rozprávaní sa uvádza, že Nicolo Zeno si počas svojho pobytu v Grónsku vypočul príbeh rybárov, ktorých búrka zaviala až k novému svetu. Toto rozprávanie zaujalo Henryho Sinclaira, ktorý už počul podobné rozprávania od svojich poddaných v Nórsku. Preto sa spolu so Zenom ako sprievodcom, vydal na jar 1398 s 12 loďami na západ. Podľa rukopisu dosiahol brehy dnešného Nového Škótska, v máji toho istého roku, niekde v oblasti kde sa nachádza aj Oak Island.

    Väčšina expedície sa vrátila, no časť vrátane Sinclaira ostala a pokračovala v prieskume, zastaviac sa pravdepodobne aj na dnešnom Newporte na Rhode  Island a Westforde. Podľa toho by sme mu mohli pripísať aj stavbu kamennej veže v Newporte aj rytinu rytiera vo Westlande. Asi po roku sa Henry vrátil domov a bol zabitý. Nevie sa či to bol niekto, kto mu závidel to čo vedel, no jeho smrť je spájaná s výpravou anglického kráľa Henryho IV., ktorý sa usiloval dobyť Orknejské ostrovy v auguste 1400.

    Je možne, že jeho výprava mala aj iný dôvod ako len prieskum nových zemí. Keďže bolo známe prepojenie rodu Sinclair s Templármi (vie sa, že niekoľko templárskych lodí odplávalo po zatýkaní vo Francúzsku práve do Škótska a Templári aj s tým čo odviezli, sa ukryli práve na panstve Rosslyn, ba dokonca neskôr aj bojovali po boku rodu Sinclair proti Angličanom), mnohý sa domnievali, že vzal niektoré templárske poklady a ukryl ich pravdepodobne na Oak Islande. Najobľúbenejšia je teória, že medzi pokladmi bol dokonca aj samotný Svätý Grál.

    Rytier z Westfordu

    Blízko Westfordu v štáte Massachussetts je veľký kameň s rytinou, ktorá bola od koloniálnych čias až do roku 1954 pokladaná za indiánsky náčrt ľudskej postavy. Amatérskemu archeológovi (Frank Glynn) pripomínala skôr meč, pravdepodobne nórskeho pôvodu. Poslal kópiu riaditeľovi (Thomas Lethbridge) archeologického a etnologického múzea v Cambridge v Anglicku. Odpoveď bola prekvapujúca, meč vraj svojím vzhľadom patrí do 14. storočia.

    Glynn odstránil porast, ktorý pokrýval väčšinu skaly a očistil povrch skaly. Objavila sa postava rytiera v brnení, s pravou rukou spočívajúcou na rukoväti meča, zatiaľ čo ľavá držala štít s erbom. Časti obrazu boli poškodené poveternostnými vplyvmi, ale anglický znalci heraldiky, s konečnou platnosťou identifikovali erb ako patriaci rodu Sinclair v Škótsku. Bližšie skúmanie tiež ukázalo, že postava bola do kameňa vysekaná nástrojom stredovekého zbrojára.

    Novšie výskumy ukazujú, že erb patrí klanu Gunn (odnoži Sinclairovcov) a dokonca, že je kameň s rytinou pravdepodobne náhrobkom Sira Jamesa Gunna, ktorý tu zahynul.

    Kamenná veža v Newporte


    V meste Newport  na Rhode Island (sevrovýchodne od New-Yorku) stojí legendami opradená kamenná veža. Jej pôvod bol vysvetľovaný rozlične, no väčšinou žiadna z týchto teórií nepripúšťala jej predkolumbovský pôvod. Až v poslednom čase sa objavila štúdia profesora (James P. Whittall) inštitútu pre výskum historických osídlení v štáte Massachussetts. Profesor uvádza, že veža bola postavená v románsko - normanskom stavebnom slohu, pravdepodobne inšpirovanom chrámom Božieho hrobu v Jeruzaleme. Unikátny tvar stavby bol zrejme inšpirovaný stavbami okrúhlych kostolov, ktoré v Škandinávii a Škótsku postavili Templári. Dokonca bolo zistené, že dĺžky a miery, na základe ktorých bola veža postavená sú v starých škótskych "elloch", pričom jeden ell zodpovedá trom staro-nórskym stopám. Po dôkladnom, no obtiažnom (vzhľadom na neprítomnosť iných artefaktov okrem stavby samotnej) výskume bola stavba datovaná na roky medzi 1150 - 1400, čo ju rozhodne zaraďuje pred Kolumba. Zachoval sa dokonca zápis od prvých osadníkov, ktorí keď sa opýtali indiánov z kmeňa Narragansett, kto postavil vežu, odpovedali, že to "boli muži z vlasmi ako oheň a zelenými očami, ktorí priplávali na lodi vyzerajúcej ako čajka so zlomeným krídlom".


 Oak Island

Ostrov Oak Island je jedným z veľkého množstva malých ostrovov v zálive Mahone Bay, juhozápadne od mesta Halifax, pri pobreží Nového Škótska, na východnom pobreží Kanady.

Na ostrove sa nachádza šachta (objavená pred dvesto rokmi) pravdepodobne ukrývajúca poklad. Ide o jednu z najväčších svetových záhad, o tajomstvo, ktoré vytrvalo odoláva všetkým pokusom o jeho konečné objasnenie.

V lete roku 1795 Daniel McGinnis odpočíval na ostrove Oak Island. Počas prechádzky po ostrove si všimol, že na jednom zo starých stromov visí kladkostroj a laná, aké sa používali na starých lodiach. Pod konárom si všimol priehlbinu, ako keby tu niekto porušil pôdu a tá neskôr vplyvom počasia sadla. Chlapca samozrejme napadlo, že by tu mohol byť ukrytý nejaký, možno pirátsky poklad. Vrátil sa na pevninu a zdôveril sa svojim dvom kamarátom. Trojica sa vrátila na ostrov s lopatami a čakanmi. Po krátkom kopaní bolo jasné, že nejde o prírodnú vápencovú dutinu. Zem v jame sa dala ľahko odstrániť, no jej steny tvoril tvrdý íl, posiaty stopami po čakanoch pôvodných kopáčov.

Asi v 60 cm hĺbke narazili na vrstvu úmyselne položených plátov, ktoré sa podobali dlažobným kameňom. V hĺbke 3 m narazili na plošinu z dubových kmeňov. V hĺbke 6 m objavili znova podobnú vrstvu kmeňov. Keďže to už začalo byť nad ich sily, miesto označili a prestali kopať.

Správa o šachte sa postupné dostala na verejnosť. Podnikateľ Simeon Lynds založil združenie a za pomoci svojich bohatých priateľov zorganizoval výpravu kopáčov. Pri ďalšom kopaní sa pravidelne každé 3 m objavovali dubové kmene. Neskôr vrstvy dreveného uhlia, lodného gitu a kokosových vláken. V hĺbke 30 m objavili nezvyčajnú kamennú dosku s vyrytým nápisom, ktorého neznáme znaky nevedel nikto rozlúštiť. V tom čase už značne vzrástla vlhkosť na dne šachty a kopanie sa stávalo obtiažnejším. V dobe keď narazili na ďalšiu neznámu pevnú prekážku voda postupne zatopila šachtu do hĺbky 20 m. Keďže sa nedarilo vodu odčerpať a navyše došli aj financie, kopanie prestalo.

V roku 1849 bola založená spoločnosť Truro, aby pokračovala v kopaní. Jotham B. McCully poverený vedením našiel zdroj zátopovej vody. V Smithovej zátoke objavil umelý breh a drenážny systém, ktorý ústil do spodných vrstiev šachty. Bola vybudovaná hrádza okolo zátoky, pričom pri odlive boli objavené zvyšky starej hrádze. Bola objavená komora (nazvaná komora pokladov) s dubovými truhlicami obsahujúcimi pravdepodobne nejaký kov. Nepodarilo sa ich však vytiahnuť pretože novú hrádzu zničil vysoký príliv. Aj toto podujatie sa skončilo pre nedostatok peňazí.

V roku 1861 pri ďalších prácach sa po náhlom prívale vody a blata komora pokladov prepadla do neznámej hĺbky. Od tej doby sa o nájdenie pokladu pokúša jedna výprava za druhou. Zatiaľ však bez úspechu.

 

  Čo však leží na dne šachty? A kto ju vôbec vybudoval? Existuje niekoľko teórií. Jedna z nich sa týka aj Templárov. Po zničení rádu francúzskym kráľom Filipom Pekným roku 1307 sa udialo niekoľko pozoruhodných skutočností. Predovšetkým sa nikdy nenašiel tzv. poklad Templárov o ktorý kráľ usiloval. Podľa legendy noc pred zatýkaním odviezli rádový bratia poklad z Paríža do La Rochelle, prístavu na pobreží Atlantiku. Následne na to zmizla veľká časť rádovej flotily zakotvenej v tomto prístave. Veľká skupina Templárov sa v tom čase uchýlila na Orknejské ostrovy pod ochranu rodu Sinclair, ktorý je spájaný s predkolumbovskými plavbami na americký kontinent, podobne ako aj templársky rád samotný. Templári mali v tom čase určite dosť síl, disciplíny a energie aby vytvorili toto pozoruhodné dielo na ostrove Oak Island. Ovládali pravdepodobne aj potrebné technológie, veď ich vojenská architektúra patrila medzi najlepšie na svete.

 

Roku 1803 bola 28 metrov hlboko nájdená porfyrová doska so záhadným nápisom. Najnovšie pokusy o rozlúštenie nápisu boli vedené jedným z profesorov na Univerzite v Halifaxe. Podľa výskumníkov nápis zodpovedá slovám "Štyridsať stôp dolu sú pochované dva milióny libier". Pri preklade sa opierali o teóriu, že každý znak zodpovedá jednému písmenu a že pisateľ pochádzal z anglicky hovoriacej krajiny. Ak by to bola pravda, tak hľadači pokladu asi nie sú ďaleko od jeho objavenia.

Doska s nápisom bola objavená v hĺbke 90 stôp, čo znamená, že poklad by mal byť asi v hĺbke 130 stôp. Šachta sa však pri kopaní a zaplavení vodou prepadla približne o 15 stôp. Takto by sa poklad posunul do hĺbky 145 stôp. V hĺbke 150 bola objavená betónová krypta obitá drevom a kovom pripomínajúcim železo, ktorej hrúbku odhadujú asi na 10 stôp. Zatiaľ sa však cez ňu nepodarilo prevŕtať.

 Počas výkopových prác, ktoré viedla "Spoločnosť pre hľadanie pokladu na Oak Island", ktorú viedol Frederick Leander Blair v rokoch 1916 až 1951 sa v hĺbke 68 metrov (v betónovej krypte) našiel útržok pergamenu s písmenami V a I. Zatiaľ neexistuje žiadna teória vysvetľujúca pôvod pergamenu.

V súčasnosti patrí ostrov dvom spoločnostiam, ktoré poklad hľadajú. Okolie samotnej šachty vlastní spoločnosť Alliance Triton, ktorú vedie kanadský milionár David Tobias. Severnú časť ostrova vlastní bádateľ Fred Nolan, ktorý sa domnieva, že poklad neleží v šachte, ale niekde na ostrove. Svoju pozornosť zameriava hlavne na pozoruhodné rozostavenie kamenných blokov na ostrove. Tieto kamene pri pohľade na mape vytvárajú latinský kríž dlhý okolo 250 m. Na priesečníku ramien našiel Nolan časť kameňa na ktorom boli podobné nápisy ako na pôvodnej doske vytianutej zo šachty. Fragment nápisu nebol zatiaľ vylúštený.

 Vytvorené službou WebLahko.sk  |  Nahlásiť protiprávny obsah!  |   Mapa stránok